Narodený | 07. 10. 1895 - Liptovský Hrádok-Liptovský Peter, okr. Liptovský Mikuláš |
Zomrel | 16. 10. 1972 - Martin |
urna bola v roku 1993 uložená na Národnom cintoríne |
V roku 1939 prešiel v hodnosti generála I. triedy do slovenskej armády, stal sa ministrom národnej obrany Slovenskej republiky a ústrednou postavou vojenského diania na Slovensku. Nikdy však neprijal ideológiu a filozofiu národného socializmu a usiloval sa armádu chrániť pred politickými tlakmi.
Pochádzal z rodiny liptovských murárov a aj on sa po absolvovaní meštianky v Liptovskom Hrádku učil toto remeslo. Neskôr študoval na vyšších obchodných školách v Kežmarku a v Dolnom Kubíne a stal sa úradníkom Slovenskej papierne v Ružomberku. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval do rakúsko-uhorskej armády, v roku 1915 padol na východnom fronte do ruského zajatia a v roku 1917 vstúpil do československých légií, kde dosiahol hodnosť kapitána. Po návrate demobilizoval, ale v roku 1921 sa vrátil do aktívnej služby, absolvoval viaceré odborné vojenské kurzy, v rokoch 1927 – 1930 Vysokú vojenskú školu v Prahe, stal sa dôstojníkom z povolania a pôsobil na viacerých miestach. Od októbra 1938 pôsobil vo funkcii prednostu Vojenskej kabinetnej kancelárie pri autonómnej slovenskej vláde a zástupcu hlavného veliteľa operačných armád, v roku 1939 prešiel v hodnosti generála I. triedy do slovenskej armády, stal sa ministrom národnej obrany Slovenskej republiky a ústrednou postavou vojenského diania na Slovensku. Nikdy však neprijal ideológiu a filozofiu národného socializmu a usiloval sa armádu chrániť pred politickými tlakmi. Od roku 1942 sa postupne odkláňal od spojenectva s Nemeckom, v roku 1943 osnoval plány na vojenský prevrat, ktoré však neboli reálne a ostatnými zložkami odboja ani prijaté. Jeho úsilie v závere vojny smerovalo k tomu, aby z nej Slovensko vyšlo s minimálnymi stratami a so zachovanou štátnou samostatnosťou. Po vypuknutí SNP vystúpil proti nemu v rozhlasovom prejave, no už 2. 9. prešiel na povstalecké územie, kde bol zaistený, neskôr prevezený do bývalého Sovietskeho zväzu a do konca vojny internovaný. V roku 1947 ho Národný súd v Bratislave odsúdil na 5 rokov väzenia, no už v roku 1948 ho prepustili. Neskôr bol úradníkom v Martine. V rukopise zanechal rozsiahle memoáre.