Nepravidelný trojuholníkový pôdorys areálu pamätného cintorína je situovaný na návrší juhovýchodne od mestskej pamiatkovej zóny. Terén je mierne svahovitý, v južnej časti klesá do roviny pozdĺž ohradenia nízkym kamenným múrom ohraničujúcim územie cintorína. Je prístupný z dvoch strán, zo západnej, kde je situovaný hlavný vstup do areálu a z východnej strany vstupom z mestského cintorína. Plochu cintorína vymedzujú dve cestné komunikácie, Sklabinská a Šoltésovej ulica, ktoré sa spájajú pri hlavnom vstupe do areálu. V najdlhšom úseku je cintorín dlhý skoro 185 m a v najširšom asi 135 m. Cintorín je rozdelený na sektory A,B,C,D,E a F.
Cintorín bol založený na konci 18. storočia ako mestský cintorín pre obyvateľov katolíckeho i evanjelického vierovyznania. S rímskokatolíckym Kostolom sv. Martina ho spájala tzv. Smrtná ulica. Prvý písomný doklad, ktorý nepriamo datuje jeho vznik, pochádza z roku 1785 a píše sa v ňom o založení nového cintorína pred piatimi rokmi. Cintorín zaberajúci priestor asi dvoch tretín súčasných sektorov A, B a C sa postupne zapĺňal, a preto sa v rokoch 1879 a 1903 pristúpilo k jeho rozšíreniu o priľahlé pozemky, pričom dnešnú podobu získal v roku 1909. V súvislosti s rozširovaním cintorína sa uskutočnili viaceré opravy a úpravy cintorína. V roku 1860 sa začalo budovať oplotenie a vstupná brána, ktorú osadili do murovaných stĺpov, v roku 1876 prebehla renovácia, keď sa oplotenie pokrylo šindľom. Dobudovalo sa až po poslednom rozšírení cintorína v roku 1909, pod vedením staviteľa Jána Hlavaja.
Mesto Martin bolo od druhej polovice 19. storočia centrom intenzívneho národného a kultúrneho života Slovákov. Čulý spoločenský ruch priťahoval mnohé osobnosti z rôznych sfér politiky, vedy a kultúry, ktoré tu žili a pôsobili. Cintorín, ktorý bol od svojho vzniku výlučne mestským cintorínom, začal meniť svoj charakter a nadobúdať väčší význam v roku 1866, keď tu pochovali Karola Kuzmányho, prvého podpredsedu Matice slovenskej. Započala sa tak tradícia pochovávania významných osobností, ktorá pokračovala pohrebom štúrovského prozaika Jána Kalinčiaka a pietnymi slávnosťami organizovanými na sviatok Pamiatky zosnulých. Po roku 1918 sem boli prenesené ostatky viacerých našich spisovateľov, politikov a umelcov z iných miest Slovenska i zo zahraničia. V roku 1928 sem previezli ostatky Martina Kukučína, v roku 1940 ostatky Janka Kráľa. Položil sa základ pre vytvorenie národného panteónu, ktorý spontánne rástol. Na želanie mnohých osobností, vrstovníkov i neskorších generácií tu boli pochovaní ďalší významní národní dejatelia, umelci, vedci, architekti, herci, vynálezcovia, osobnosti našich dejín. V 70. a 80. rokoch 20. storočia sem boli prevezené ostatky Štefana Marka Daxnera, Pavla Socháňa, Izabely Textorisovej, Mikuláša Galandu, Karola Plicku, Jaroslava Vlčeka, Ivana Stodolu a Štefana Krčméryho. Svoje posledné miesto odpočinku tu našli aj viaceré osobnosti politického i kultúrneho života, ktoré žili v exile: Jozef Cíger Hronský, Milan Hodža, Konštantín Čulen, Ferdinand Hoffman a ďalší. Uloženie ich ostatkov na Národnom cintoríne bolo prejavom uznania a ocenenia, ktorého sa im nedostalo počas života.
Na Národnom cintoríne nájdeme zastúpenie viacerých typov sepulkrálnych pamiatok. Okrem náhrobníkov (dosky, kríže, sochy, pylóny umiestnené v záhlaví hrobu) a náhrobkov (kombinácia náhrobníka s náhrobnou doskou kryjúcou hrobové miesto alebo ohradnou mrežou) tu stojí jediná hrobka, patrí Karolovi Kuzmánymu.
Najrozšírenejším typom náhrobníka v 19. a začiatkom 20. storočia boli liatinové kríže, ktoré postupne vystriedali kamenné náhrobníky doskového, krížového a pylónového typu. Z prvých desaťročí existencie cintorína sa nezachovali žiadne sepulkrálne pamiatky, ale boli sem prevezené viaceré z horného Turca zo zámerom vybudovať lapidárium historicky hodnotných náhrobníkov. Materiál na výrobu kamenných náhrobkov a náhrobníkov sa v priebehu existencie cintorína menil. Spočiatku bol v obľube pieskovec, ktorý neskôr nahradili vápenec a mramor. Na začiatku 20. storočia sa však začali uprednostňovať rozličné druhy žúl a umelý kameň. Výrobcami náhrobkov a náhrobníkov na konci 19. a začiatkom 20. storočia, boli prevažne kameňosochárski majstri z oblasti severnej Moravy, pretože v okolí Martina nemalo kamenárstvo také zastúpenie a tradíciu. Na cintoríne sa nachádzajú kamenárske a kameňosochárske práce od Josefa Beckeho, Václava Becka, Th. Grögera, Jana Pelza, Františka Štábla, Františka Zbořila a tiež Františka Laholu, rodáka z Moravy, ktorý si založil dielňu v Liptovskom Mikuláši. Začiatkom 20. storočia začali vznikať aj miestne sochárske a kamenárske dielne Jána Švehlu, Ľudovíta Steinera a Alfréda Fröhlicha. Nachádzajú sa tu aj náhrobníky vyrobené v kamenárstvach v Kremnici a v Banskej Bystrici, ktoré viedol Ľudovít Horn a jeho nástupcovia, Fridrich Karol Horn a Leonard Horn.
K budovaniu náhrobkov a náhrobníkov významných osobností sa pristupovalo individuálne, niektoré dali postaviť príbuzní, iné postavili z národných zbierok, ďalšie na náklady Matice slovenskej alebo iných inštitúcií. Staršie náhrobky a náhrobníky národných dejateľov boli prevažne strohejšie a jednoduchšie ako tie, ktoré vznikali v 20. storočí. Jedným z prvých bol náhrobník Andreja Kmeťa, vytvorený podľa návrhu Blažeja Bullu v roku 1909. Po roku 1919 prevzala úlohu budovateľa obnovená Matica slovenská, ktorá schválila založenie Pamiatkového fondu. Z finančných prostriedkov fondu boli vybudované viaceré náhrobky a náhrobníky medzi nimi aj Pavla Mudroňa, Andreja Halašu, ktorých slávnostné odhalenie sa uskutočnilo v roku 1923 a bolo súčasťou osláv 60. výročia založenia Matice slovenskej, i náhrobok Svetozára Hurbana Vajanského v roku 1931. Oboch významných udalostí sa zúčastnil aj prezident T. G. Masaryk. Autor náhrobku S. H. Vajanského, Dušan Jurkovič, vytvoril návrh náhrobku aj pre Martina Kukučína, ktorý však zostal nerealizovaný pre nesúhlas jeho manželky, Perice Bencúrovej.
Viaceré náhrobky a náhrobníky pochádzajú z dielne sochára Fraňa Štefunka. Sú umiestené na hroboch Vladimíra Roya, Miloslava Schmidta, Františka Hečka, Jozefa Škultétyho a i. Fraňo Štefunko je taktiež autorom ústredného pomníka, ktorý dalo postaviť mesto pri príležitosti návštevy Eduarda Beneša v septembri roku 1936. Pomník doskového typu s nahrubo opracovanými okrajmi a podstavcom s plastikou večného plameňa, ktorý slúžil predovšetkým ako miesto na pietne slávnosti a kladenie vencov, pôvodne stál pred hrobkou Karola Kuzmányho, no pri stavebných úpravách v roku 1945 bol presunutý za hroby Janka Kráľa a Janka Kalinčiaka. Citát na pomníku od P. O. Hviezdoslava znie: Oni verili / dúfali skalopevne, tvrdosťou / tatranskej žuly – vo víťazstvo Pravdy / hoc na smrť zmučeneji prekliatej / a pochovanej, v tej nádeji / i zmierali.
Ďalšími autormi výtvarne riešených náhrobkov a náhrobníkov sú: Rajmund Lauro, Ladislav a Drahomíra Berákovci, Jozef Pavle, Tibor Bártfay, Ivan Salay, Alexander Ilečko, Peter Peressényi, Peter Bukovský, Kamil Paštéka, Milan Ormandík, Miloslav Mojžiš, Vilém Anýž a ďalší.
Väčšina náhrobkov a náhrobníkov osobností s historickou a výtvarnou hodnotou sa nachádza v sektore A, ktorý je najstaršou časťou cintorína a tvorí jeho stred. Náhrobky a náhrobníky osobností celoslovenského významu ako aj náhrobníky s výtvarnou a umelecko -remeselnou hodnotou sú chránené aj individuálne, ako pamiatkové objekty.
Nápisy na náhrobníkoch, ktoré sú významným historickým dokladom, obsahujú zväčša len základné identifikačné údaje zosnulého: meno a dátum narodenia a úmrtia. Niektoré sú doplnené nápismi ako Odpočívaj v pokoji, Pokoj prachu, časté sú aj citáty z Biblie, mottá a citáty vystihujúce životné poslanie pochovaného.
Prvý cintorínsky poriadok, vypracovaný v roku 1877, zaviedol určitý systém v pochovávaní, v budovaní náhrobníkov a stanovil poplatky za hrobové miesta. Zásadné zmeny nastali až po roku 1945, keď sa začali miesta na pochovávanie prideľovať len na určité obdobie a nie na dobu trvania cintorína, ako to bolo predtým. V novom cintorínskom poriadku sa písalo aj o miestach posledného odpočinku pre významné osobnosti. Mesto, ktoré poverilo vypracovaním nového cintorínskeho poriadku Fraňa Štefunka, si ponechalo právo na premiesťovanie hrobov, schvaľovanie návrhov náhrobníkov, hrobiek a úprav súvisiacich s výsadbou zelene. Práve Fraňo Štefunko v tom istom roku realizoval azda jedinú významnú architektonickú úpravu Národného cintorína, keď sa odstránili občianske hroby zo vstupnej časti a premiestnili sa hroby niektorých národných dejateľov. Pred rokom 1945 boli vypracované viaceré návrhy na úpravu cintorína, ktoré sa neuskutočnili najmä pre nedostatok finančných prostriedkov. S prvou iniciatívou na architektonickú úpravu cintorína prišla v roku 1931 Matica slovenská, ďalším projektom sa stal návrh na vytvorenie legionárskeho cintorína pre 30 príslušníkov bývalých československých légií, vypracovaný v roku 1938 Fraňom Štefunkom. Nerealizovaný zostal aj projekt Pamätníka slovenských dejateľov, ktorý navrhol Dušan Jurkovič.
Martinský cintorín bol dňa 21. novembra 1967 uznesením predsedníctva SNR č. 240/67 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a získal tak celonárodný význam ako pietne miesto. Matica slovenská bola poverená správou cintorína a v súvislosti s týmito zmenami bol v roku 1973 spracovaný nový Štatút Národného cintorína. Zriadená bola sa komisia, ktorá schvaľovala výtvarné a architektonické návrhy väčších náhrobkov a náhrobníkov, prevozy hrobov osobností na Národný cintorín a najmä pomáhala čeliť početným politicky motivovaným žiadostiam o pridelenie miest na pochovanie. V tomto období postupne vydláždili všetky hlavné chodníky a úpravili terasy v severovýchodnej časti cintorína a uskutočnili sa prevozy hrobov a ostatkov významných osobností prevažne zo zanikajúcich cintorínov. Po roku 2000 správu cintorína vykonávali spoločne Slovenská národná knižnica a Mesto Martin, ktoré sa po roku 1989 stalo opäť jeho vlastníkom a v roku 2005 schválením nového Štatútu Národného cintorína, aj správcom objektu v plnom rozsahu.
Dominantným vegetačným kompozičným prvkom parku je systém alejí. Od hlavného vstupu vedie krátka dvojradová lipová aleja, ktorej predĺžená os nadväzuje priamo na neďaleký rímskokatolícky Kostol sv. Martina. Lipové aleje lemujú tiež celú komunikačnú sieť cintorína. S výsadbou líp sa začalo v roku 1860 a išlo o jednu z prvých záhradníckych úprav cintorína. Východnú hranicu pri oplotení tvorí jednoradové stromoradie drevín zložených z briez, jaseňov, líp a tují. Z ihličnatých drevín sú pri mnohých náhrobníkoch individuálne vysadené prevažne tuje. Ojedinele sa tu vyskytujú smrekovce opadavé, smreky a borovice. Hroby majú výsadbu zo sezónnych letničiek a trvaliek.
Objektovú skladbu Národného cintorína v Martine tvoria v prevažnej väčšine náhrobky a náhrobníky osobností slovenských dejín, ktoré majú neraz zároveň aj nezanedbateľné výtvarné hodnoty. Menšia skupina individuálne chránených objektov sa vyznačuje prevahou výtvarných či umeleckoremeselných hodnôt na úkor historických.
J. Takátsová – E. Lieskovská-Turanská, 2012, 205 – 222.
Zobraziť celú galériu