Pochádzal zo zemianskeho rodu, v ktorom prežívala tradícia o saskom či švajčiarskom pôvode predkov. Po štúdiách na viacerých stredných školách študoval právo na evanjelickom kolégiu v Prešove, v roku 1846 zložil advokátsku skúšku a otvoril si advokátsku kanceláriu v Tisovci. Po roku 1849 sa stal úradníkom štátnej správy v Rimavskej Sobote a v Nagykálló, od 1865 prísediacim zmenkového súdu v Debrecíne a v roku 1872 sa natrvalo vrátil do rodiska. Patril k najvýznamnejším príslušníkom Štúrovej družiny a obhajcom národnej samostatnosti a prirodzených práv Slovákov. V Tisovci sa zúčastnil na založení spolku miernosti a nedeľnej školy, v roku 1844 bol spoluzakladateľom Tatrína, v revolučných rokoch 1848/49 spolutvorcom mikulášskych Žiadostí slovenského národa a hlavným organizátorom národnooslobodzovacieho boja v Gemersko-malohontskej a Zvolenskej stolici. V novembri 1848 ho spolu s J. Franciscim a M. Bakulínym odsúdili na smrť, v decembri previezli do Pešti, kde ich oslobodilo víťazstvo cisárskych vojsk. Stal sa tak jedným z povestných "troch sokolov". V období Bachovho absolutizmu sa snažil presadzovať slovenčinu do škôl a úradov. V roku 1861 patril k hlavným organizátorom a rečníkom Memorandového zhromaždenia a bol aj hlavným autorom samotného Memoranda slovenského národa. Zaslúžil sa o založenie slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej a v roku 1863 sa stal zakladajúcim členom a členom výboru MS. V roku 1865 neúspešne kandidoval vo voľbách do uhorského snemu. Už počas štúdii na evanjelickom lýceu v Bratislave písal básne a kratšie prózy, neskôr najmä politické články a venoval sa aj zbieraniu ľudových rozprávok a povestí.
