Vyrastala ako najmladšia z troch detí Miloša a Márie Pietrovcov v rodine, v ktorej bolo ochotnícke divadelníctvo hlboko zakorenené. V rodisku vychodila ľudovú školu aj meštianku a študovala na obchodnej akadémii. V roku 1925 začala študovať na Vysokej škole obchodnej v Prahe, ale štúdium ju neuspokojovalo a rozhodla sa venovať divadelníctvu. Nastúpila na úradnícke miesto do Ústredia slovenských ochotníckych divadiel, kde ju neskôr zvolili za tajomníčku. Od detstva ju priťahovalo herectvo, prvý raz sa ocitla na javisku Slovenského spevokolu v roku 1913 vo Vojnovičovej Ekvinokcii, prvú vážnejšiu úlohu dostala v roku 1917 v školskom predstavení hry E. Tordaigrailovej Dr. Elvíra a prvú hlavnú úlohu v roku 1918 v rozprávke V. B. Plumlovskej Soľ nad zlato. Postupne sa stala oporou Slovenského spevokolu, no hrávala aj v ďalších martinských i mimomartinských ochotníckych krúžkoch a do roku 1944 vytvorila vyše 140 postáv. V roku 1944 sa zúčastnila na založení Slovenského komorného divadla, po vypuknutí SNP odišla do Banskej Bystrice a stala sa hlásateľkou Slobodného slovenského vysielača. Po potlačení povstania sa s deťmi ukrývala na Magurke a v Liptovskej Osade. Po vojne v súvise s manželovým zamestnaním na necelé tri roky Martin opustila a žila v Prahe. Vrátila sa v júli 1948 a tento rok sa stal rokom jej druhého profesionálneho štartu. Do odchodu na dôchodok v roku 1980 na martinskej profesionálnej scéne vytvorila ďalšiu stovku postáv. Stvárňovala charakterové postavy všetkých žánrov, ovládla širokú škálu výrazových prostriedkov v komediálnych, tragických i groteskných polohách a jej realistické herectvo kládlo dôraz na psychologické prepracovanie postáv. Vystúpila v desiatkach postáv v televíznych inscenáciách a filmoch a spolupracovala s rozhlasom a filmom. Pre televíziu nakrútila už v pokročilejšom veku pútavé rozprávanie o starom Martine a Národnom cintoríne. Viaceré funkcie vykonávala nielen v Slovenskom spevokole ale aj v ženskom hnutí, Červenom kríži a ďalších organizáciách. Jej celoživotné dielo viackrát ocenili, v roku 1964 jej udelili titul zaslúžilá umelkyňa, no najvyššie vyznamenanie – titul národnej umelkyne, ktorý jej právom patril, jej totalitný režim z politických dôvodov udeliť odmietol. Venovala sa aj publicistickej činnosti, v časopise Javisko v rokoch 1977 a 1979 uverejnila divadelné spomienky a absolvovala množstvo besied najmä na školách. Svojim dielom stelesňovala cestu vývinu slovenskej divadelnej kultúry od ochotníckych čias až do profesionálnej súčasnosti. V roku 1952 aj ona s rodinou patrila k Martinčanom, ktorých totalitný režim zahrnul do tzv. „Akcie B“, a vysťahovali ich na Bystričku.
