Študoval slavistiku a germanistiku na Českej univerzite v Prahe a v roku 1916 získal doktorát filozofie, v roku 1919 ho vymenovali za docenta, v roku 1923 za mimoriadneho a v roku 1926 za riadneho univerzitného profesora, v roku 1955 dosiahol titul doktora vied a v roku 1956 akademika Československej akadémie vied. Pôvodne bol stredoškolským profesorom v Prahe, v rokoch 1919 – 1922 profesorom na Karlovej univerzite v Prahe, 1922 – 1926 na univerzite v Brne, potom do roku 1939 opäť na Karlovej univerzite v Prahe a 1932 – 1933 dekanom jej filozofickej fakulty. V roku 1945 ho vzhľadom na jeho rozhľad a vedomosti v odbore slavistiky vymenovali za československého veľvyslanca v ZSSR, po nástupe komunistického režimu sa v roku 1949 vrátil na Karlovu univerzitu, od roku 1952 viedol folkloristické oddelenie Kabinetu pre etnografiu a folkloristiku a 1957 – 1964 pôsobil vo funkcii riaditeľa Ústavu pre etnografiu a folkloristiku Československej akadémie vied v Prahe. Napísal niekoľko monografických prác a vyše 200 štúdií a článkov v domácich i zahraničných odborných i popularizačných periodikách, prispel do viacerých encyklopédií a zostavil niekoľko zborníkov. Vo vedeckej práci sa spočiatku venoval štúdiu slovanských literatúr, z ktorých vychádzal aj neskôr pri štúdiu folklóru, ktorému sa nakoniec venoval úplne a stal sa jedným z najvýznamnejších predstaviteľov československej folkloristiky. Trvalo sa zaujímal o slovenskú ľudovú kultúru a jej význam zdôraznil mnohými priekopníckymi štúdiami a edíciami zbojníckych balád a piesní, ľudovej lyriky a piesní. V rokoch 1928 –1932 bol predsedom Národopisnej spoločnosti československej, neskôr čestným členom Slovenskej národopisnej spoločnosti pri SAV a členom mnohých zahraničných vedeckých spoločností. Doma i v zahraničí mu udelili viac vysokých vyznamenaní. V období druhej svetovej vojny sa zapojil do odboja, za čo ho nacisti väznili.
